Za využitie liečivých minerálnych prameňov vďačia kúpele Luhačovice rodu Serenyiovcov. Tí ich vlastnili od tridsiatych rokov 17. storočia až do roku 1945. Gróf Ondrej dal upraviť prameň, ktorý vyvieral na povrch a hlasno pritom bublal - z toho odvodil jeho názov Bublavý. Neskôr v 18. storočí ho však premenovali podľa ďalšieho člena serenyiovského rodu Amanda na Amandku.

Pôvodne Hlavný prameň v roku 1860 premenovali na Vincentku podľa grófa Vincenta. O prameňoch sa postupne dostával chýr do čoraz širšieho okolia, za liečením sem ľudia cestovali aj niekoľko dní. Zrazu však chýbali ubytovacie kapacity, hostince aj liečebné ubytovne. A tak sa ku koncu 18. storočia kúpele Luhačovice rozrástli o hostinec s izbami pre hostí, prichádzali sem lekári, ktorí na blahodarnú luhačovickú vodu a jej účinky nedali dopustiť. V tomto období postavili Zámeček, Vincencův dům, Venkovský dům či kaplnku Sv. Alžbety.

O sto rokov neskôr sa v kúpeľoch Luhačovice podľa štatistík liečilo až 1700 hostí. Ich spokojnosť so službami však z roka na rok klesala, až si Serenyiovci uvedomili, že môže pomôcť len zmena kúpeľov na akciovú spoločnosť.

V roku 1902 sa vybudovaním novej železničnej trate začala nová etapa. Do kúpeľov Luhačovice začali chodiť vlaky priamo z Prahy, Brna a Olomouca. Predsedom akciovej spoločnosti bol Otto Serenyi, riaditeľom kúpeľov Luhačovice František Veselý a správcom Slovák Cyril Holuby. Títo traja muži sa zaslúžili o kvalitu nielen liečebných služieb, ale aj ďalších podporných programov a spoločenského života.